Zábava, tancovanie a spev v rôznych podobách patrili k životu človeka už od nepamäti. Inak tomu nebolo ani v našich končinách. Ľudia sa po ťažkej práci potrebovali trocha zabaviť, rozptýliť i rozveseliť. Tak sa striedali obdobia, kedy prichádzali na rad rôzne zábavy a tancovačky. Napríklad obdobie fašiangov, majálesov, dožinkové slávnosti. Bolo to hlavne preto, že hudba a tancovanie sú prejavom radosti a zároveň skvelým a účinným prostriedkom aktívneho relaxu. Hudba a tanec sprevádzali aj rôzne slávnostné udalosti v súkromnom živote ľudí. Nesmeli chýbať napríklad ani na svadbách či pytačkách. Tancovanie jednoducho patrí k spoločenskému životu ľudí a vždy bol aj stále je kultúrnym prejavom národa. Veď z toho sa odvíja aj názov ľudový tanec – tanec ľudu.
Ľudový tanec ako prejav života obyčajného ľudu
Na vytváraní hudobného a tanečného prejavu mali výrazný podiel práve jednoduchí ľudia z vidieckych vrstiev (napr. pastieri, roľníci, drevorubači). Väčšina života bola práve v minulosti sústredená na vidieku. Práve tam sa aj podstatná časť ľudových zvykov, tradícií, piesní a tancov vytvárala. Ľudové tance boli totožné s jednotlivými oblasťami, kde vznikali a tak môžeme ešte i dnes pozorovať, že iný ľudový odev – kroj a iný ľudový tanec je typický napr. pre Myjavskú oblasť, iný pre oblasť Šariša, Oravy, Turca, Liptova, Gemeru či Podpoliansku oblasť.
Ľudový tanec a jeho rozdelenie
Ľudové tance majú aj svoje rozdelenie nielen podľa oblastí a jednotlivých regiónov, ale vo všeobecnosti ho ešte rozdeľujeme na mužské tance, ženské tance a párové tance. Medzi mužské patria napr. mládenecký tanec, odzemky, čapáše a verbunky, ženské tance zastupujú napr. chorovody, kolesá a medzi párové sa môžu radiť polka, mazúrka či krútivé tance. Ľudové tance ešte podľa ich vývinu rozlišujeme napr. na pastierske, zbojnícke, roľnícke, slávnostné – obradné a zľudovelé tance (napr. valčík, štvorylka). Ľudové umenie, tradície a slovenský folklór sú naozaj krásnym a veľmi hodnotným dedičstvom nášho národa, na ktoré môžeme byť právom hrdí.